Poslíček vietor docupkal trošičku ustatý, zapukal orech, spadol list, vták šuchol v korunách. Videli ste už starenku polievať muškáty, počuli ste jej tichý vzdych, to veľké, smutné ach. Kdeže je dcérka, ktorej zaspievala rozprávku a synáčkova košeľa tenká, ach pretenká. Iba tieň izby stále s ňou, keď cupká, dopadne, on je jej verný synáčik, noc je jej dcérenka. Má v očiach bolesť starých žien a je v nich modrá hĺbka a cesta sa len odvíja, tak ako nite z klbka. A lampár lampy zhasína a vták sa zložil pod strom a ona ide samučká, ide v temnom mraze, ostrom. A zajtra príde zas a možno nezáleží na tom a zas si sadne sama na to miesto pod agátom. A bude znova háčkovať, len kto to bude nosiť, snáď možno ten, kto neprišiel a možno iný ktosi. Tak chodí prázdnou alejou, sa ako vtáča motká a dlho, dlho odchádza až je z nej iba bodka a dlho, dlho odchádza až je z nej iba bodka. A dlho, dlho odchádza až je z nej iba bodka. Jesenné víchry trieskajú jak starí kartári, možno je v svete málo krás a zimy plno. Poznáte smútok starých žien a tú soľ na tvári, keď v parkoch denne háčkujú šály pre nikoho. Tak tieto veci odkladá, už je ich plná skriňa, aj rukavičky pre dcéru a teplý šál pre syna. A možno stále hľadá tých, čo dávno chcela nájsť a vyzerá zas poštára a márne čaká na list. A potom príde niekomu, tá starenka zas na um a túžite ju uvidieť, tak drobnú a tak samú. A chcete jej hneď napísať, pár krásnych citov do viet a nadarmo ju hľadáte, len kam sa mohla podieť. A ostal po nej krásny park a ak je toho málo, aj jedna stará skriňa plná háčkovaných šálov, aj jedna stará skriňa plná háčkovaných šálov. Aj jedna stará skriňa plná háčkovaných šálov.