Karol: Pod viečkom skál
vietor sa hral,
zaklial kľúčom lásku.
Počujem znieť
kamenný kvet
pod viečkom skál.
Marcela: Pod viečkom skál
dlaňou ma spáľ,
hladkaj krídlom básne.
Každou z tých viet
zohreješ kvet,
pod viečkom skál.
Spolu: Lúčny kameň v sebe skrýva kvet,
cítim ako začal útlo znieť,
lúčny kameň tají krehký dych,
stratil hlavu z vôní zakliatych.
Lúčny kameň v sebe skrýva kvet,
cítim ako začal útlo znieť,
dýcha kameň a kvet dýcha s ním,
tak mu jeho sníčky závidím.
Karol: Pod viečkom skál
dlho som stál
a kvet práve sníval.
Piesňou mi svieť,
odklínam kvet
a teba s ním.
Marcela: Hmm, odklínaš raj,
brezový háj
na nás dýcha z diaľky.
Sen v očiach mám,
rozprávka nám
potichu znie.
Spolu: Lúčny kameň v sebe skrýva kvet,
cítim ako začal útlo znieť,
lúčny kameň tají krehký dych,
stratil hlavu z vôní zakliatych.
Lúčny kameň v sebe skrýva kvet,
cítim ako začal útlo znieť,
vstáva krehký kvietok z lúčnych skál,
to len naša láska dvíha tvár.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.