Celý deň sa pri Dunaji flákam, každý človek ponáhľa sa dakam, mňa to vôbec nevábi. Naproti mne z hlúpej vlečnej lode čumí plavčík na svoj ksicht vo vode, ani loď ma nevábi. Flákam sa a čakám, že na čo ? No na večer. Večer ako minister sedím v lóži Tatry a počúvam orchester pri pohári Fatry. A vypliešťam očiská ľúbiaceho leva, do priestoru javiska, kde sa má zjaviť Eva. Eva, to dievča, ktoré každý večer v Tatre spieva, Eva, to dievča, v ktorom je každá moja cieva. Eva, pre ktorú veselý som, Eva, ktorá ma hnevá, Eva, Eva, Eva, Eva, pre ktorú horím jak polienko dreva. La la la la ... Ona spieva, zatiaľ, čo ja mlčím, vo svetle je, keď ja potme blčím, ja ju vidím, ona ma nevidí. A hľadisko iba na ňu hľadí, o mňa nikto, nikto nezavadí, nikto nevie, že mne ju závidí. A komu inému, pravdaže mne, pretože. Po skončení programu vstanem v lóži Tatry a vypijem do gramu ten svoj pohár Fatry. A veziem ju na skútri štyri kilometre a ona mi sľubuje, upliesť štyri svetre. Eva, to dievča, ktoré každý večer v Tatre spieva, Eva, to dievča, v ktorom je každá moja cieva. Eva, pre ktorú veselý som, Eva, ktorá ma hnevá, Eva, Eva, Eva, Eva, pre ktorú horím jak polienko dreva. La la la la ... Eva, Eva, Eva, Eva, pre ktorú horím jak polienko dreva.