Snáď sa pamätáš, kto ťa nosil na rukách, kto ti zmýval z kolien prach, kto ťa vítal vo dverách. Snáď sa pamätáš, kto ťa vodil do školy, kto ti všetko dovolil, kto ťa v mukách kolísal. Tá ruka nežná, tá ruka tichá, z nej na mňa domov sviežim dychom dýcha. Táto ruka tichá, zvráskavená ako chlieb, má na všetko odpoveď. Tá ruka nežná, tá ruka tichá, v nej sa vždy stratí každá márna pýcha. Túto ruku tichú, ktorá závisť nepozná, stále mám ju rád. Len v nej nájdem vždy nádej, keď som sám a neviem kadiaľ ísť. Práve v nej, v tej ruke zlatej, v tej ruke zvráskavenej ako žltý list. Tá ruka nežná, tá ruka tichá, z nej na mňa domov sviežim dychom dýcha. Táto ruka tichá vždy ma v bráne zastaví známy úsmev láskavý, ak si zablúdil, tak sa vráť, k tej ruke nežnej, k tej ruke tichej, ktorú mám rád. Tá ruka nežná, tá ruka tichá, z nej na mňa domov sviežim dychom dýcha. Táto ruka tichá vždy ma v bráne zastaví známy úsmev láskavý, ak si zablúdil, tak sa vráť, k tej ruke nežnej, k tej ruke tichej, ktorú mám rád.