Hore nad mestom
v tichých záhradách,
kde človek slnku kráča oproti,
v zajatí svojej vlastnej samoty,
žije tam jeden maliar skúsený,
čo dávno našiel svoje miesto v umení.
Nad mestom maliar,
nad mestom maliar,
hore v záhradách,
prebúdza svoje oči na plátne,
užíva si búrky závratné
a je mu jedno, kto ho ocení,
pretože našiel svoje miesto v umení.
Hore nad mestom,
hore nad mestom,
v tichých záhradách,
kam nedolieha hurhaj ulice,
maľuje maliar denne kytice
a jeho pokoj z toho pramení,
že z kytíc ukryl svoje miesto v umení,
v umení.
Kde sa on nabral
hore v záhradách,
do kytíc svoju dušu uložil
a keby ešte dvesto rokov žil,
nič sa už na tom fakte nezmení,
že rád našiel svoje miesto v umení.
Občas ho bolia,
občas ho bolia
ostré výčitky,
ktoré sú ako rany na líce,
prečo vraj kreslí stále kytice,
nech konečne už tému zamení,
aby tak našiel svoje miesto v umení,
v umení.
On však vraj kreslí
len to, čo má rád
a vyvrátil už dávno poveru,
že platná je len šírka záberu
a vie, že ten je pre kumšt stratený,
čo prejav citov hľadá v úzkom umení.
A tak nad mestom
a tak nad mestom,
hore v záhradách,
kde vládne ticho, pohoda a mier,
krčí sa skromný, malý ateliér,
srdcom a prácou denne zdobený,
ale to veď platí v živote aj v umení.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.