Spomienky, zmysly klamú. Keď vietor zašumí, pootočím hlavu a pozerám, či si to ty. Po šestýkrát rosa padá a ja ťa znova po záhradách hľadám, a nevidím, že ťa nevidím. Som ako bezodná rieka, bezodná loď, som ako bezodný prístav, kde kotvíš, výkrikom do tmy volám ťa: „Späť ku mne poď.“ Posledná prijatá správa, posledný dotyk. Som ako búrka, čo svedomím prehrmí. A pomaly si plávam, plávam ako na vode list. Už môžeš ísť. Zopár slov, možno sklamú, no silu privrieť otvorenú bránu dávno nemajú, tak ako ty. Som sám, búram noc, kým je mladá, a zas a znova po záhradách hľadám, či ťa uvidím, keď ťa uvidím. Som ako bezodná rieka, bezodná loď, som ako bezodný prístav, kde kotvíš, výkrikom do tmy volám ťa: „Späť ku mne poď.“ Posledná prijatá správa, posledný dotyk. Som ako búrka, čo svedomím prehrmí. A pomaly si plávam, plávam ako na vode list. Už môžeš ísť. Som ako bezodná rieka, bezodná loď... A pomaly si plávam, plávam ako na vode list. Už môžeš ísť.