husle + mandolína: ^{D, F#mi, Hmi, D7, G, A, D} V jeden ^Dbežný ^F#mideň ako ^Hmidneš^D7ný, ^Gprechádzal tou^A páľa^Dvou, ^Dobyčajný ^F#mičlovek a ^Hmilen pár ^D7kôriek vo ^E7vrecku mal so ^Asebou. Kam tak ^Dkráčal ^F#miz nás ^Hmikaždý ^D7hádal, len ^Gprach prezrádzal ^Anemálo ^Dmíľ, v očiach ^Dnádej, za ^F#misebou ^Hmizávej ^D7vetra, ^Gpoháňal ho ^Akým mal ^Dsíl. Ref.: Tá ^Dstudňa ^Gnajtajnejších ^Dželaní ^Gza ^Aobzorom ukry^Dtá On ^Dsám dob^Gre vie koľ^Dko rán vytrpí ^Eza slnkom ten, kto sa ^A7dá. Je ^Dcelkom ^F#mipustý ^Hmia tak ^D7smut^Gný, sám ku stud^Ani sám ^Duniká. Stačí ^Dpohár ^F#mijeden a ^Hmišťastný ^D7je ten, ^Gkoho srdce ^Azavz^Dlyká 2. Tak aj tento človek, šťastia lovec, rozhodol sa tú studňu nájsť, jeho srdce malo veľmi málo síl, aby mohlo k cieľu zájsť. Ale nádej podľa dávnej pravdy posledná vždy umiera. A tak našiel miesto, kde chcel priestor prehovoriť, túžbe dať. Ref.: Tá studňa najtajnejších želaní