Decko: Moje slová sú jak náboje, nejdú zastaviť, som pouličný Sniper, stačí len namieriť nepotrebujem byť nad, aby som mal výhľad, začnem vás strieľať ako suvenír, mám hlad, moje ciele sú hlava, srdce, triafam na prvý-krát, žiadne nabudúce, takže pochybujem že sa stratíš z dohľadu, keď ťa nedám dole, tak proste práve nemám náladu, moja hudba je jak Bereta, páli o-sto-šesť, málokedy je zavretá, Pásmo Gazy, Irak, tam moc nepôjdem, ale štúdio, pódium tak tam vás odj*bem, tam som kráľ jak Artuš na svojom hrade, tam sa cítim jak potkan vo svojom smrade, odtiaľ číham a čakám, že kto vystrčí palicu, keď ma naserete urobím z vás strelnicu, pomaly odťahujem mozgové závity, (decko), decko je pripravený vždycky som nabitý, mám narezané náboje, prechádzajú Kevlarom, hľadajú ciele, odrazené medzi betónom, nestrieľam nadávky jak samopal že polovicu netrafím, som trpezlivý, všetko si premyslím, každý krok dopredu aj krok nazad, netrieskam p*čoviny moje slová nejdú zmazať, mám plné sklady munície viac jak celá armáda, môžem jej neúrekom míňať to je paráda, prázdne vačky, nikde žiadny zásobník, rovnica je jednoduchá: jedna rana jeden pomník, nemám špeciálny výcvik Légia a Mosadu, mám zatvorené oči a predsa vidím dozadu, zbraň nosím všade aj keď nie som vojak, k svojmu umeniu nepotrebujem zbroják (ne). Decko: Tieto slová sú jak náboje nejdú vrátiť, keď sú na ceste, musia zákonite trafiť, neboj, neuhneš sa schytáš obsah, a tí na ktorých neprišlo sú nám na dosah, hovorím slová sú jak náboje nejdú vrátiť, keď sú na ceste, musia zákonite trafiť, neboj, neuhneš sa schytáš obsah, a tí na ktorých neprišlo sú nám na dosah.