Červené slnko vychádza, niekde, cez hustú hmlu
Portrét unaveného úsvitu, ktorý to už všetko videl
Ten deň plakal na mojich pleciach
Stále rovnako ako včera
Táto cesta sa zdá byť nekonečná, telo je ľahostajné
Duša stratila svoj plameň
Kráčam po známych cestách, aby som našiel cestu späť domov
Tak tam som bol
Vnútri triezvosť nesmrteľných
Zdanie prítomnosti nadprirodzených vánkov
Záhrada vzdychá, kvety umierajú
Brána bola ten deň zavretá, ale ja som bol zaviazaný vydržať
Nemohla ma cez okná vidieť
V strachu, najdivnejšie pokrivenie jej pier
Vážna tvár, povedala moje meno
Vnútri som v salóne počul šepkanie
Pozlátené tváre sa škerili, vedeli o mojom konečnom skone
A ja som plakal, vedel som, že klamala
Jej posadnutosť zomrela, zomrela
Kedy ťa môžem z tohto miesta zobrať?
Kedy je slovom iba vzdych?
Kedy je smrť náš jediný spojenec?
Kedy kráčame naše posledné kroky?
Kedy môžeme kričať namiesto šepkania?
Kedy je nový začiatok,
Koniec tohto smutného Madrigálu? (pozn. - hud.)
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.