Zadrie^Gmal som ^G/F#na sedad^Emile auto^Gbusu ^G/F#nočnej ^Emilinky, zdalo ^Gsa mi, ^G/F#že ma ve^Emizie cez ^Gkopčeky, ^G/F#cez do^Emilinky, ^Dza 6 riek a ^Amiza 5 morí, ^Emiza 4 zak^Cliate hory a ^Dza 3 sídlis^Gká. Myšlienky na teplú postel, na to slastne sladké snenie preťala náhle ostrá veta: Čo máte na preclenie ? Ste na colnici, na hranici ľudských možností. Nocou ako hustou horou autobus sa so mnou rútil a zhora z reproduktorov znel hlas, ktorý čudne chutil: Ste na colnici, na hranici ľudských možností. ®:Ni^Gkoho som nevidel a bolo mi ^C/F#clo až ^Emiclivo, nič som nevedel a tŕpol som trpezlivo, kto ^Dje colník, ^Amino nebol nik, ^Cžiadny pracovník. Žiadna prehliadka za plentou,žiadny prieskum dokumentov, žiadny vrták, čo ti zíza do kufrov a či máš víza, či máš razítka a kolky, prečo, načo, kam a koľkí, nik sa nepýta. Ako v prapodivnom tranze, ako v americkom filme, v duchu kričím na vodiča: Len sa z cesty nevychýľme! Máme predsa rýchlosť svetla a možno rýchlosť tmy. ®:Nikoho som nevidel a bolo mi čudne clivo, nič som nevedel a tŕpol som trpezlivo a zrazu som chápal, čo všetko mi bolo zhabané: Silné reči, slabé chvíle, sladké vety, plané sľuby a pilníček, ktorým som si odmalička brúsi zuby na tú cestu, na diaľnicu, ktorá vedie na hranicu ľudských možností. Cítil som sa oklamaný, poznáte ten poci horký: Čo má čo bzť hranica snov neďaleko Matadorky ? A s hnevom na lícach vykríkol som náhle čulý: Žiadna hranica, tú sme predsa posunuli, ešte včera, ešte vlani, dávno že už neviem ani, ktorým smerom nastal posun, von či bližšie k nám... Nocou ako hustou horou autobus sa so mnou rútil. Možno rútil,možno vliekol,kto to zistí,v tme jak mlieko Kde sú rieky, kde sú moria, kde sú zakliate pohoria v našich sídliskách ?