Sedím v tej izbe ak v tmavej komore, píšem slová kým hudba hučí, vyvolávam obrazy ak duchov v béčkovom horrore, staré lásky sa ma pýtajú: "čo nové"? Ma vracajú do časov, sa vracajú v návaloch, ma vracajú tam kde sme vracali nad ránom, a dúfali sme že to nezačujú rodičia, preto sme splachovali tam záchod, nech prehluší to farebné zývanie, keramická mysa znesie veľa a nerada klebetí, a sme minuli sto korún a boli mladý a šťastný a na šrot. Kým svet nad nami vynáša rozsudky jak morenu.