Malá škvrnka v širokom modrom mori. Je to
posledný kúsok zeme. Obyvateľ na opustenom
ostrove, posledný opustený muž
Počas nocí plných vedomostí, pod hviezdami
často líhava a uprene hľadí. Hľadí nahor
na mesiac a hviezdy. Opar okolo slnka mrie.
čas a znova svetlo Oriona, naplnilo nášho
človeka radosťou. Uprostred tohto pásu
uzrel svoju lásku a spomenul si na jej hlas.
Taký je život na tomto ostrove trápenia
a žiaľu. Raz je dobrý, raz zlý a niekedy
dokonca nádejný.
Svetlo na konci sveta horí jasne na míle
a míle ďaleko, tento muž sa stále stará
o jeho zlatý lesk, v rovnakej mizérii
Päťdesiat rokov tam stojí a čaká na
vrcholku toho svetla, osamote. Pozerá
sa dole na svoj ostrov, z ktorého
mu Bohovia spravili domov.
Božstvo sa zľutovalo a zoslalo
nášmu človeku svetlo. Môžeš znova
uzrieť svoju ženu na jedinú jednu noc.
"Už sa budem o svetlo starať len
jednu noc so ženou, ktorú mám rád"
zareval tento človek s uslzenými
očami k božstvu nad sebou.
A ešte tú istú noc sa mu vrátila jeho
láska. Vrátila sa do jeho náruče, do
jeho postele, odobrali sa tam spolu.
Dlhá bola noc a naplnená láskou, svet
bol pre nich prežitok. Keď sa prebudil
do najsvetlejšieho dňa, jeho žena, jeho život
bola už preč.
Zviezol sa na kolená. Pozeral na more,
na maják na skale. Cena je splatená a
odteraz bude žiť naveky sám.
Odvtedy ubehlo päťdesiat rokov a nevidel
ani dušu. Ale jeho žena s ním žije stále
v každom jednom sne.
Je smutné počuť ako zomrela mladá láska,
vedieť, že niekto plakal sám. Ale spomienky
sú naše pozostatky, aby sme ich znova
prežívali keď spíme.
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.