A z vĺn
letného dňa si prichádzala ku mne
s privretými očami,
s ľahko privretými očami
s očami privretými, akoby pozerali do slnka,
priamo do jasu, ktorý sa vo mne rodí.
Druhý deň potom som videl
iba rozochvenú oblohu. K obzoru stúpal
priehľadný, úzky jedovatý dym.
Jas ciest ma unáša a píše ako list,
ktorý vzplanul rečou bez jediného slova.
Už nkde nepostojím,
stále sa obzerám,
na každom kroku strhávam volant sekúnd.
Musím predbehnúť,
musím predbehnúť čosi zúfalé a nahé,
to zúfalé a nahé,
čo horí vo mne v slepej páľave.
Musím predbehnúť,
musím predbehnúť
deň,
musím uvidieť,
musím objať
tvoj tieň.
Slnko ostro zapadlo.
Zasiahla ma vlna večera. Nehybne stojím
vo dverách a hľadím do páliacej tmy.
Privretými očami,
ľahko privretými očami,
očami privretými, akoby pozerali do slnka,
stále do jasu, v ktorom sa pre mňa rodíš...
💬 Komentáre
Komentáre budú implementované v ďalšej verzii.