Konečne spadol, veľmi to bolí, nevie však, že pád, čo prežil bol dar. Vyskočí slza, zlé stane sa dobrým, a zhora sa naň ktosi úprimne usmieva. Cenzúra duší, tlačí Ťa ku dnu, keď povedať "MILUJEM" trestá sa krížom. F(r)aktúry, účty, všetko to víno, už zaplatil ktosi, kto pochopil život. Už dávno sa písalo o tom, o tom, čo píšem, už dávno sme spravili zo sĺz rozmarné klišé. No jedno, čo navždy rozžiari Tvoje oči, keď do sĺz úprimné pocity vložíš. Konečne zhasol, telo tu končí, svet smúti, no radosť sa ozýva v duši. Konečne voľný, tak ako prial si, to z prírody hlas volá: „Tak prosím, ďalší!“ Zvädnuté kvety a vyschnutá tráva, a pocit, keď z večera bolí Ťa hlava. Ráno zas vstalo, hladí Ti boky, to Život Ti dal možnosť okúsiť roky. Už dávno sa písalo o tom, o tom, čo píšem, už dávno sa stalo zo sĺz rozmarné klišé. No jedno, čo navždy rozžiari Tvoje oči, keď do sĺz úprimné pocity vložíš... © HerrDZ 2016