Po chodníku kráča chlapec so sivými očami Na chrbte má tašku, v nej knihy, desiatu od mamy Pozerá sa okolo, všetko kamsi uniká Nič z toho čo vidí sa ho vlastne netýka Po chodníku kráča pomedzi záhrady Záhrady, pri ktorých sa musí vždy zastaviť Práve pália suché listy zo stromov Suché sú ako veta: „Poď domov!“ Náhle mysľou mu chladný kov preletí Z jednej strany vnikne dnu a druhou vyletí Rozmýšľa odkiaľ berú sa v hlave tieto obrazy Kadiaľ chodí tak všade, všade na ne narazí Skúša vidieť veci inými očami Z tašky vyberá nezjedenú desiatu od mamy Niečo práve umiera, niečo sa narodí A tak vracia sa späť, späť, späť do tej záhrady Lopatkou ryje v zemi, hľadá ukryté poklady Niečo možno pochodpí a skloní sa bližšie ku zemi V tej zemi plnej, plnej koreňov A skloní sa až tak že náhle splynie zo zemou