Tmavé konáre zo svojich tieňov vytvárajú obraz nemých tvárí s výrazom strateným sa ponárajú na dno Ona sedí na brehu s tvárou naklonenou do zeme čas pri nej preteká medzi biele kamene Zvedavé čajky zo svojich výšok pozerajú na svet unavený nekonečnou všednosťou a v ňom si hľadajú miesto On sedí na brehu s tvárou naklonenou do zeme čas pri ňom preteká medzi biele kamene Občas sa pozrú ponad plot keď medzi nimi pláva ďalšia loď