Jeseň je biela vlna plná krehkých krás, jeseň je zlatá žlna, čo odlieta z nás. Jeseň je pieseň, je akord na oheň, ja jeseň pre sen, ktorý v sebe nesiem, milujem. Ospalý letný lúč ako husľový kľúč vzdušné zámky pár dní zamyká. No jeseň vkráda sa k nám s piesňou prastarých mám a tú hrá vietor harmonikár. Harmonika hojdá každý strom, harmonika spánok budí v ňom, šepká mu, že z jari bude jarý, bude mládencom. Harmonika hojdá každý strom, berie z neho lístok za listom, jeseň ako poštár kladie list aj pred náš dom. Kým listujem v lístí, všedný deň zlatolistý, hoc i hmlistý, je zázračným dňom, preto sám sebe sa rád stratím v ňom. Skrehnutý vzduch, keď sa trasie, vtáčí krik vôkol nás je, vtedy slnko hneď vtákom dá smer. Keď tiahnu až na kraj sveta za modrým teplom leta, ich krik zatvára krídla našich dvier. S trasľavým lúčom rád sa lúčim, kým ho tma sfúkne z lúčin a kým hmla postriebri súmrak ako srieň, hlas harmoniky rád vo vetre počujem.