Píšem Ti Píšem ti o zasnežených chodníkoch v našich mestách počas Vianoc O niekoľkých zimných nociach jemnej trpkej chute. Píšem ti o tých nociach svetiel, o nadšených očiach toho malého dievčaťa, stojaceho pod vianočným stromčekom na piatej avenue. Píšem ti o odchode, o zabudnutom kufri, Píšem ti o bielom jazere, kde sa ten zaľúbený pár korčuľuje. Píšem ti o púšti, na ktorej vrak jednej lode spomína na more, Píšem ti o svete, kde sa domy rúcajú. Píšem ti o Benátkach, kde sa milenci zobúdzajú pri zvuku starej zvonice. Možno tu bude ešte snežiť tento rok. Píšem ti o mori, o veľkosti Gibraltáru, pohľade až ku Tandži. Píšem ti o Afrike, kde sa umiera po tisícoch. O štyroch koncoch sveta, píšem ti o zákopoch z vojen zabudnutých. Píšem ti o bozku, o lavičke v Paríži, Na ktorej sa dvaja zaľúbenci splietajú vo svojej večnosti, ktorú nik ani nič nemôže zničiť. Píšem ti o káve, o krídle jedného lietadla, kde sa naše spomienky zapletú v tvojej večnosti, Ktorú nik ani nič nemôže mne vziať. Píšem ti o nebesách štvrtiny sveta, kde sa preľahké telá detí málo živených miešajú bez robenia hluku. Píšem ti o ulici, kde sa tancuje a kde sa spieva. Píšem ti o púzdre na perá zabudnutého starca v zabudnutej izbe. Píšem ti o spoluúčasti bezmocných bohov, v ktorých mene sa zabíja. Píšem ti o ruke tých mužov mieru, ktorá sa nevzdajú. Píšem ti o Seine, o Eiffelovej veži, ktorá sa na nej blyští vo svetlách minulých. Píšem ti o spomienke na jeden bozk tisíckrát. O štyroch koncoch Zeme. Vyberiem sa na cestu okolo sveta, v jeden obyčajný deň. Píšem ti o tom sne, v ktorom som ťa mal tak rád. Píšem ti ohúrený toľkou ľudskosťou.