Peter Žižák - Stromy Veľa rokov rástli k nebu, každý mal túžbu nemú. Len v duši vyslovili, ako by so svojím telom naložili. Jeden chcel na kolísku svoju dušu dať, ďalší ako veľká loď moria preplávať. Tretí mal svoje telo ako materiál, človek by z neho palác vystaval. Raz prišiel ich čas začali na nich ostrie klásť. Tá bolesť bola malá oproti tomu, aká krivda sa udiala. Prvý sa nestal kolískou, spravili z neho smradľavý válov. Aj vratkú loď čo do nej voda nateká, z tretieho sú len dosky, na kope vzlyká. Takto skončili nádherné stromy. Žiaden koráb, kolíska ani krásne domy. Však prišiel deň, ktorý im slzy vysušil, žiaden vo svojej duši o niečo také neprosil, o niečo také neprosil. Prišlo na svet dieťa aj válov poslúžil, vyrástol a z tej loďky zástupy učil. Na strom, z ktorého ľudia dosky spravili, Kristove telo klinmi pribili. Ich životy si poznačil, hoc žiaden o to neprosil. No ja Ťa chcem poprosiť, či by si sa nemohol na moje srdce pribiť.