Pieseň o Osamelej hore Hore na Hmlistých horách mohutných, stojíme na nich vo výšinách. Čo bolo kedysi, opäť vidíme, naše kráľovstvo je svetlom v diaľke. Ohnivá hora pod Mesiacom. Nevypovedané slová. Čoskoro tam budeme, aby sme priniesli domov pieseň, ktorá sa ďalej ozýva a všetci, čo nás vyhľadajú, budú poznať tú melódiu. Na niektorý národ nikdy nezabudneme, niektorému rodu nikdy neodpustíme, ešte niektorí z nás stoja, budeme bojovať, dokiaľ žijeme. Všetky oči na ukrytých dverách, pritiahla ich Osamelá hora. Vyrazíme v blížiacej sa búrke, až kým nezískame naše dávno zabudnuté zlato. Ležíme pod Hmlistými horami studenými, v driemotách hlbokých a so snami o zlate. Musíme sa prebudiť, aby sme sa chopili života, a v temnote fakľu držíme. Od dávnych čias, keď horeli lucerny, až do dnešného dňa naše srdcia dychtili po Arcikameni, jeho osud je neznámy. Čo bolo ukradnuté, musí byť vrátené. Musíme sa prebudiť, aby sme sa chopili života, aby sme našli pieseň pre srdce a dušu. Na niektorý národ nikdy nezabudneme, niektorému rodu nikdy neodpustíme, ešte sme neukázali všetko, budeme bojovať, dokiaľ žijeme. Všetky oči na ukrytých dverách, pritiahla ich Osamelá hora. Vyrazíme v blížiacej sa búrke, až kým nezískame naše dávno zabudnuté zlato. Ďaleko od Hmlistých hôr studených.