Občas sme takí malicherní, cestu si zamieňame s cieľmi, máme dôležité plány, sme silní, skvelí, nezávislí, sami. Je jedno, či máme dvere z dreva a či z kovu, keď sú zamknuté a nie sme za nimi spolu, dávno sú zabudnuté sľuby, tvoje ruky, margaréty, ľúbi, či neľúbi. Iskru necítiť, úsmevy nevidieť, prosím, nájdime cestu späť, cestu k sebe domov. Na prste mám vyblednutý prúžok, od radosti všedných dní a všetkých drobných skúšok, znak ostáva, zbytočne skladať prsteň dolu, povedz mi, sme vlastne ešte spolu? Veď ranná káva chutí lepšie vo dvojici, hoci len na päť minút, bez cukru, no s bozkom na líci, so slovami: večer sme doma, večeru vydelím minimálne dvoma. Neboj sa, bude to čo nevidieť, prosím, nájdime cestu späť, cestu k sebe domov, hmm, cestu k sebe domov. Viem, že nie vždy sa ti správne prihováram, keď si hladný, nervózny, unavený, keď na hlavu ti všetko padá, aj to viem, že občas sú ostré tvoje slová, no len preto, aby si neistotu schoval. A keď nám kvapká kohútik a tečú nervy, vyhorí žiarovka a ja som nekúpila žiadnu do rezervy, zapáľme sviečku, vieš, tú, čo je skoro celá, dal si mi ju, keď sme k moru nešli, keď som ochorela. Stačí len malý plameň, do tvárí uvidieť, som rada, že vždy poznáme cestu späť, stačí len malý plameň, do tvárí uvidieť, som rada, že vždy poznáme cestu späť, cestu k sebe domov, hmm, cestu k sebe domov, cestu k sebe domov.