V ohromnom burácaní morských vĺn V noci keď rozsvietil nebo luny spln Rodí sa záblesk a rastie vo svetlo čo temnotu z povrchu zemského zmietlo. Z diaľavy cvála kôň snehobiely, cez polia, lesy vznešene trieli Až tam k tým skaliskám divokým, až tam k tým skaliskám divokým. Na koni jazdec sedí neohrozený Odetý v zlatom kráľovskom brnení V ruke meč spravodlivosti drží statočne, ktorého švihom svoje víťazstvo započne. Dvíha zrak na svoju najkrajšiu, milenú, ktorú v náručí mora vidí schúlenú To v nej jeho hrdosť prekvitá, To v nej jeho hrdosť prekvitá. Svoj zmysel a múdrosť v žily jej vlial Jak ochranca zase dohliada naň z vysokých brál Ona hľa zdvíha k nemu vrúcne svoje ruky a víta ho jemnou piesňou letnej lúky. Božský pohľad z nej sňal putá démona Už neplač moja Rujana, už viac nestonaj Už netečie krv, lež óda pre Svantovita znie Už netečie krv, lež óda pre Svantovita znie