PV: V háji pri rieke sedí schúlený, má čižmy a plášť, v rukách stíska prút, včera kúpený, z hôr spúšťa sa dážď. Jeho mĺkva tvár láka lieňov pár, v mokrom ráne tíško svieti z lacných cigariet žiar. Čaká s prútom tú svoju driečnu riečnu kráľovnú, ktorá v kľude vôd vpláva k múdrej návnade. Stále dúfa v tú krásnu chvíľu, chvíľu čarovnú, keď sa len tak plavák pohne býva v nálade, keď sa len tak plavák pohne býva v nálade. Každý z nás pozná jeho známy stan, komárom je v ňom hej, rybár Maťko ich krvou kŕmi sám, má refrén z nej. Chce mať spústu rýb, sedí ako hríb, k tomu piesňou plaší kŕdeľ, dočká sa kaprov modrých. Čaká s prútom tú svoju driečnu riečnu kráľovnú, ktorá v kľude vôd vpláva k múdrej návnade. Stále dúfa v tú krásnu chvíľu, chvíľu čarovnú, keď sa len tak plavák pohne býva v nálade, keď sa len tak plavák pohne býva v nálade. Ďuríček: A teraz niekoľko rád kolegom rybárom: Ak nechcete klamať, nech vám predavačke v Rybe hodí kapra ponad pult, potom môžete každému bez začerveňania povedať, že ste ho chytili. Keď chytíte v prítomnosti kibicov sumca, utrúste: No, to je už druhý. A na otázku, či od rána povedzte: Nie, od tridsaťročnej vojny. PV: Čaká s prútom tú svoju driečnu riečnu kráľovnú, ktorá v kľude vôd vpláva k múdrej návnade. Stále dúfa v tú krásnu chvíľu, chvíľu čarovnú, keď sa len tak plavák pohne býva v nálade, keď sa len tak plavák pohne býva v nálade. Ďuríček: Tak čo ujo ? Berú, berú ? Ale starú Belu.