ŽIŤ STROMOM V lone matky, v objatí, čierno čiernej zeme. Tlkotom srdca ožívam ako strom. Prijímam svetlo, život, vodu šumiacu dažďom. Silu v žiare slnka, pohrávam sa s vetrom. Nesúcim mráz, čo páli. Vodu čo ma zmáča. Znášam vôľu prírody, bezbrannosť spevu vtáctva. Odolávam nečasu, ktorý ma občas vykloní, z miesta žitia, spánku, osudu čas nezlomím. Žiť stromom v lese stojacim. Vrásky času v lístí padajú. Mi k nohám k zemi vrasteným. Údmi v pôdy lone patriacim. A keď ma rúchom života vždy v jari matka obdarí. Vnímam kroky časom, som jeden z mnohých v histórií. Počítajúc letá, čo kruhy v údy značia, mi zimy kruté vrývajú, jazvy, čo nikdy nezmiznú. Viem, že príde čas, kedy ma svetlo zahubí, svetlo, ktorým som žil ma vysuší a pohltí smrť, tak ako strom, v ktorom som svojho času žil. V prachu sveta spočiniem, aby som sa opäť narodil ...stromom v lese stojacim ...nepoznajúc vrásky v lístí ...mi k nohám mladým, bezbranným ...žiť stromom pôde patriacim