Varjoina Kuljemme Kuolleiden Maassa - slovenský preklad 1. Tähdetön (Bezhviezde) Už temnota prichádza Zostupuje do zeme mŕtvych Nadol tlačí nebo naše hlavy Skazu pred očami skrýva Sám sa z noci načahujem za svetlom Cez ňu kričím: Pustite ma! Nikto ani slova nepovie Sotva sa ponorí do sna Úsvit je už mimo horiaceho sveta Vyprcháva túžba po živote Ťažké sane nás prenásledujú Smrť v našich nohách Hore len bezhviezde nebo Dolu zem bez života Už temnota dosahuje Posledný okraj sveta Ako dym odídené spomienky Mestá ľudí Čas plný života Sa vykreslil do krvi a popola Hore nepokojné nebo Dolu pustá zem Sám sa z noci načahujem za svetlom Ešte kričím: Pustite ma! Vrie znečistené more Zráža sa krvavý chodník ulíc Náš koniec ešte lemujú mračná Vzduch tu je tak ťažký Voda rozprúdza jedy Iba zbrane vojny hrdzavejú Opustené na dne Kam pochovať telá? Kam bežať keď sa slnko zdvihne? Uvidí niekto ak vztýčime vlajku? Hurúci vietor chvíľu obmýva pobrežie Biely vták sa spolu s ním stráca Nič už nežije, nič za nami nezostalo Krok tu je taký ťažký Cestu nevidieť spopod kameňov Sever sa skrýva za mraky Sivá krajina zajíma duchov Potichu sa minulosť zmieta k obzoru Pod nohami zem žiaľov V ktorej už nič nežije 2. Hävitetty (Spustošený) Spustošený je svet, v ktorom sme sa narodili. Zničené mestá, v ktorých sme bývali. Pred niekoľkými dňami sme nechali všetko za nami, dúfajúc, že niekde by sme ešte našli miesto, kde je možnosť žiť. Ešte sme nevideli jediného človeka, iba zapálené domy a zvieratá, ktorých choroby prechádzajú aj na nás. Všetci z nás už dlho na žive nebudú. 3. Muinaiset (Prastarí) Chodník odniekiaľ známy vedie stratených so sebou Spadnuté stromy k okraju lesa privádzajú kroky Tu sa už ozýva pieseň ich pradávnych síl V ich slzách sa odráža bezhviezda noc, ktorá videla koniec Určite si listy hnijúce v zemi na niečo spomínajú Možno počuli keď posli skazy tadiaľto jazdili Ďaleko od vojny a hladu Ďaleko od sveta, ktorý vzplanul ohňom Je treba tu zostať, je nás tak málo Spoľahnúť sa na bohov, možno ešte chvíľu prežijeme Dostávame miesto na nocľah od piat kmeňov, z lístia prikrývku Je bezvýznamné báť sa prúdiacej vody Nepadá tu z oblohy popol Ak sám seba nepoznáš v temnote Nevieš, čo počuješ v tichu Z úst do úst sa šíria pradávne múdrosti Slová z dôb roky pred naším narodením Všetko sme to vedeli, nerozumeli sme však tomu Keď nás pozorujú tisíce očí, Ich smerom sa obrácajú naše hlavy Príďte prastarí! Prastará moc, ktorá trhá výtvory ľudí A sama od seba sa znova zrodí Keď sa nebo otvorí a pokropí zem Zapustí korene do kameňa strom každý Tak spadnú steny hradieb Ako sklo sa roztrieštia múry nenávisti Zhrdzavejú stroje času pred našimi očami skončeného Zostanú na dne lode zabudnuté A naše stopy sa zmyjú v čistej vode V momente sa zmetú roky tisíce Vrátia sa na zem sväté spisy Príďte prastarí! Príďte na nový svet! 4. Nälkä, Väsymys ja Epätoivo (Hlad, únava a beznádej) Hlad, únava a beznádej nás ženú vpred. Nespomínam si, kedy naposledy niekto z nás jedol, alebo spal. Dni sú krátke a slnko sa ukazuje len zriedkakedy. Vzadu zostali mnohí. Tu aj iní hľadajú jedlo a vychádzame spolu dobre. Naša nádej nájsť budúcnosť aspoň pre seba upadá. V našom svete je sotva ešte niekto. 5. Huuto (Výkrik) Ľad oslepuje oči k nevideniu Mrazivý vietor plný besnenia seká do rúk Hory obklopujú svoju obeť, takú bez viery Z čoho tu môžeme žiť? Kde nájdeme cestu vpred? Ochladzuje sa vzduch, hoci deň sa predlžuje Les nedáva ochranu od počasia Málokedy je vidieť pozostalých z divočiny Tí, ktorí zostali vzadu, nedosiahnu pokoj hrobu Hory obklopujú svoju obeť, tak bez viery Z čoho tu môžeme žiť? Kde nájdeme cestu vpred? Život sa nestretá so smrťou Jedine s utrpením a bolesťou Preč je naša schopnosť postupovať Sily krokov unavené Slabí a neochotní Stratení v ruinách Tiaž oblohy spieva ako chór Naše uši sužuje jej zvuk Zbavujúc nás slobody, rodiac náš strach Privádza nás k zabudnutiu na súcit Ozýva sa od stien Rozlieha sa vzduchom Stratená nádej posledných Hory obklopujú svoju obeť, najbližšie udrú Z čoho tu môže niekto žiť? Kde sa má nájsť cesta vpred? Vlkom zostavajú obeťami slabí Silní sú vystavení ich dychteniu S očami slepými nasledujeme zvuky Iba ľudská prirodzenosť žije zo zla Pud prevezme moc keď sa rozum obracia do čiernoty Nie je vidieť chodník pod našimi nohami Závoj vlkov nad ňou, beznádej ako pomoc Čoskoro sa prvý chopí zbrane Skoncuje s výsmechom bohov a bláznovstvom Keď aj posledný spácha vraždu Na týchto hrozivých chodníkoch Kam sa v temnote plazíme, tam tiahnu aj šelmy. Predstavili sme našu rolu Ozýva sa zo stien Rozlieha sa vzduchom stratená nádej Počuj výkrik odsúdených Svetlo odhaľuje krvavé škvrny v snehu Od našich činov sa odráža cieľ našej cesty Život sa nestretá so smrťou Utrpenie sa dá ukončiť Bojím sa našej prírody Ale nemôžem viac umlčať výkriky Tak dážď vrhne posledné svoje tiene Pláne zmenené na cintoríny Pod tým istým nebom pozostalí z divočiny Spomienku na vojnu zo svojej cesty vietor zmieta Ozýva sa zo stien Rozlieha sa vzduchom stratená nádej Už vo sne počujem výkrik odsúdených 6. Kuolleille (Mŕtvym) Mŕtvym píšem tieto slova. Počujem v temnote vaše výkriky, vidím vo svetle vaše postavy. Tak mnoho z vás sa mi podarilo pochovať a vykopať zo zeme. Bežím naproti neznámemu. Možno stretnem ešte niekoho z vás, aj keď viem, že naša cesta sa skončila. Počujem ako voda tečie, umývam si v nej tvár. Nech je toto dar pre vás. 7. Kuolleiden maa (Zem mŕtvych) Hľadím na dno rieky roztopenej Voda láme svetlo tlmené Hľadím do seba, hľadím do nemoci Sám sa od všetkého odpútavam Taká chladná zem, na ktorej ležím Cítim každý jej pohyb Do jednej chvíľe sa vmestí život Myšlienky prúdia s putovaním vody Taký teplý hmlistý vzduch V ďiaľke slnko, v skrýši pred očami Zatváram svet do päste krvavej Sám sa od všetkého odpútavam Chvíľu som si možno myslel, že som inde V bezpečí od pomsty bohov Kam sme to zablúdili? Nikto to tu nevie povedať Ako tieň prechádzam v zemi mŕtvych Vidím všetkých naokolo mŕtvych Niekedy som sa možno zrodil do nového sveta Nevedel som, že sa to skončí takto Na prahu nového hrdého veku Stále uvažujem, ako som sa tu dostal Ako náš koniec dostal svoj začiatok Kto bol za to zodpovedný Nevidel som veľkú šelmu Nepočul som trúby smrti Nikto nezničil slnko Iba človek zožal oheň Náš čas sa skončil v smútku a mori Brat bratovi odnímal život Kam sme to zablúdili? Všetci sa musia deliť o zem mŕtvych Som tam, kde všetko znovu začína Kde svetlo neukazuje farby Všade sa rozlieha rovná lúka Iba obloha nadomnou bledne Vanie pokojný vietor okolo mňa Sám svoje oči zatváram a plačem Zostávam tu bez túžby Zničeného ducha do prúdu vody dávam Som tam, kde všetko znovu začína Prázdna sa ukazuje večnosť a otvára sa Mŕtvym zem mŕtvych